Vysoko výkonné plastové prevody čoraz viac nahrádzajú kovové prevody v niekoľkých aplikáciách kvôli mnohým výhodám, ktoré vykazujú. Hlavné sú nižšia hmotnosť, bez potreby mazania, lacnejšej výroby hmoty, výrazne lepší hluk, vibrácie a tvrdosť (NVH) a chemická\/korózia. Väčšina plastových prevodov sa vyrába vstrekovacím formovaním, ktoré umožňuje veľkú flexibilitu dizajnu, napr. Spojovanie niekoľkých prvkov stroja do jednej formovanej časti, zatiaľ čo geometrické modifikácie prevodových stupňov, ako je zväčšené koreňové zaokrúhlenie alebo zmenené tvary profilu, sú tiež možné (odkaz 1).

Plastové prevody sa používajú od 60. rokov 20. storočia, keď sa pôvodne používali na jednoduché aplikácie prenosu pohybu. V priebehu rokov, s vývojom nových, vylepšených plastových materiálov, sa technológia začala dostať do aplikácií prenosu energie. Až donedávna sa na aplikácie s napájaním až do 1 kW použili jednotky plastových zariadení; V poslednej dobe sa však vyskytli pokusy použiť vysoko výkonné plasty v jednotkách prevodových stupňov presahujúcich značku 10- kW.

Spolu s neustále sa zvyšujúcimi požiadavkami zákazníkov získava význam aj správanie NVH polymérnych prevodov. Jeden z prvých štúdií akustického výkonu polymérnych prevodov sa uskutočnil Hoskins et al. (Odkaz 2), v ktorom vedci skúmali vplyv rôznych materiálov používaných v polymérnych prevodových stupňoch a rôznych prevádzkových okolností na spektrum zvukových frekvencií. Parametre, ako je textúra povrchu, opotrebenie a teplota, vyplývajúca z interakcie medzi povrchmi zubov, sa rozpoznali ako faktory ovplyvňujúce intenzitu zvukovej energie. Trobentar a kol. (Odkaz 3) porovnával akustické správanie polymérnych prevodov s rôznymi profilmi zubov, tj. Engulute a S-Gears. Profil zubov S-Gears mal konvexný dodatok a konkávne dedum, čo malo za následok progresívne zakrivenú (v tvare písmena S) cesty kontaktu. Autori zistili, že S-Gears vykazujú nižší hluk ako prevodové stupne, ktoré možno pripísať priaznivejším kontaktným podmienkam. Polanec a kol. (Odkaz 4) Študoval hluk potiahnutých polymérnych prevodov. Skúmali sa tri povlaky na ukladanie fyzických pár (PVD), tj, hliník, chróm a dusitan chróm. Štúdia odhalila, že nepotiahnuté polymérne prevody vykazovali najnižšiu úroveň zvuku, a preto by sa nemohol potvrdiť žiadny pozitívny vplyv povlaku na znížený hluk. Okrem toho sa povlak začal počas prevádzky odlupovať, čo spôsobilo zvýšené poruchy trenia a zapaľovania, čo malo za následok zvýšenú úroveň zvuku tlaku.

Širšie prijatie polymérnych prevodov by sa mohlo uľahčiť, ak by sa vytvorili štandardizované metodiky návrhu a boli prístupné relevantné materiálne informácie. V súčasnosti existuje nedostatok globálnej normy, ktorá by formalizovala výpočty, princípy návrhu a odporúčania špecifické pre polymérne prevody. Niektoré národné normy na túto tému existujú napríklad BS 6168: 1987 (odkaz 5), ako aj japonský štandard JIS B 1759: 2013 (odkaz 6). Posledne menované čerpá z ISO 6336: 2006 (odkaz 7) s niektorými úpravami podrobnými v štúdii Moriwaki et al. (Odkaz 8). Okrem toho sú k dispozícii pokyny z rôznych inžinierskych združení. VDI 2376: 2014 (odkaz 9), nástupca VDI 2545 (odkaz 10), bol uverejnený v roku 2014, je najkomplexnejším a bežne používaným rámcom pre návrh polymérnych zariadení. Zahŕňa techniky hodnotenia pre najčastejšie režimy zlyhania v polymérnych prevodových stupňoch. Zahrnuté sú aj základné údaje o látkach ako POM a PA 66. AGMA (odkazy 11,12) tiež vydal pokyny pre návrh, aj keď sa zameriavajú výlučne na potenciálne konfigurácie materiálov a prevodových stupňov, zanedbávajú konštrukčné modely a základné materiály, ktoré sú rozhodujúce pre návrh polymérneho prevodu. Tavčar a kol. (Odkaz 13) zaviedla holistickú optimalizáciu dizajnu pre polymérne prevody, ktoré zahŕňajú všetky hodnoverné režimy zlyhania. Vynaložilo sa tiež úsilie na začlenenie algoritmov strojového učenia do návrhu prevodovky (odkazy 14,15), ktoré sa ukázali ako prospešné pre hodnotenie neštandardných návrhov prevodov. Avšak podstatná databáza existujúcich inštancií je potrebná na primerané školenie takýchto modelov.

V porovnaní s oceľovými prevodmi majú polyméry aj určité nevýhody. Najdôležitejšie sú nižšia kapacita zaťaženia, horšia tepelná vodivosť, menšia teplotná stabilita a horšia výrobná presnosť. Zatiaľ čo kapacita zaťaženia je najdôležitejšou vlastnosťou, uskutočnilo sa niekoľko štúdií, ktoré sa týkajú jeho zlepšenia, buď so špeciálnym návrhom prevodovky (odkazy 1,16,17) alebo vylepšené materiály (odkazy 18,19,20). Predpokladá sa, že významný príspevok k zaťaženiu sa dá aplikovať aj s dostatočnou kvalitou tvarovaných prevodov. Aj keď sú k dispozícii štúdie, ktoré diskutujú o účinkoch parametrov spracovania (odkaz 21) a návrhu nástroja na geometrickú kvalitu prevodových stupňov vyliahnutých do vstrekovania, existuje nedostatok systematických štúdií, ktoré sa zaoberajú týmito účinkami na mechanické a tepelné reakcie polymérnych prevodov.

Na trhu je v súčasnosti k dispozícii extrémne široký výber rôznych plastových materiálov. Hlavným obmedzením je však obrovská medzera v materiálových údajoch špecifických prevodovcov o týchto materiáloch, čo je problém, ktorý pretrváva už desaťročia. Poskytnutím kroku k riešeniu je nemecká usmernenie VDI 2736, ktorá navrhuje metódy hodnotenia návrhu (odkaz 9) spolu s testovacími postupmi (odkaz 22), ktoré sa majú dodržiavať, aby sa generovali spoľahlivé údaje požadované v procese ratingu prevodovky. Tento dokument sa ponorí do súčasného stavebného stavu v testovaní plastových prevodoviek a poskytuje komplexný prehľad testovacích metód a doplnený prípadovými štúdiami.